Ja som z (nie vážnych) osobných dôvodov nestihol pozrieť druhú polovicu výstavy medzi ktorými bol Technics/Panasonic, Elfton a najmä Sroll, čo ma veľmi mrzí hlavne kvôli všeobecnému uznanlivému postoju hifistov k jeho produktom a celkovému zvuku. Mrzí ma aj neúčasť na Elftone, keďže k ich vystavovanému produktu predchádzala zaujímavá dišputa na Slovanete. A v neposlednom rade ma mrzí, že som si nemohol ohmatať nový SL-1200GR. Nevdojak mám slabosť pre túto radu a ak by táto 1200-ka bola dobre zvládnutá, viem si ju aj doma predstaviť(, pretože nedokonalý vinyl má svoje čaro!)
Neviem, kam všade som to už písal, no najviac nadšený som bol z Gato>D'agostino>Oceanway a na poli regáloviek z NAD>Dynaudio Contour 20. Chladným ma nechali slimáky na Classečkach a tak isto aj ten nový počin od Xavianu, čo ma trochu sklamalo, lebo od nich som zvukovo čakal, že budem nadšený (môj názor na vzhľad niektorých ich sérii poznáte a preto ma teší, že tá nová so zvislými čiarami sa mi už opticky páčila). Netuším, či to bolo tým ruchom v miestnosti alebo kadenciou ľudí pohybujúcich sa chaoticky pred repro, no zvukovo ma neoslovili (ale nielen zvukovo, aj hudobnou scénou). Na druhej strane ostávam otvoreným posluchu u nich v pokoji - tam to isto bude mať oveľa väčšiu výpovednú hodnotu. Taktiež ma sklamal prístup k prezentácii Vividov. Ako tak potichu hrali pomalé a
jednoduché piesne, vystavovateľ úplne zabil potenciál, ktorý cez zacerené zuby aj tak prejavovali. Zaslúžili si nejaký kúsok klasiky a vo väčšej miestnosti.
Zaujímavou skúsenosťou boli aj nové Sonusy na McIntoshoch, ktoré zahrali to, čo mali presne tak, ako by to malo byť. Nemal som to šťastie na dynamickú nahrávku, a teda nedokážem posúdiť to, čo by mali dokázať, no nástroje a hlasy zneli uveriteľne. V piatok, keď začal hrať Brothers in Arms, tak takmer všetci v miestnosti stíchli a započúvali sa do hudby, čo asi samo o sebe niečo vypovedá.
Estelony som síce počul hrať, no na posluch som sa vôbec nezameral, lebo tam vtedy bola plnka a zboku to nie je vončo - šiel som si aspoň odfotiť horny vedľa.

Ďalším veľkým sklamaním bol Voxativ. Teda nie veľkým, no stále to bolo sklamanie. Basová sekcia buď úplne chýbala, alebo mala úplne rozmazané kontúry a v tej miestnosti sa strácala. Na druhej strane mi imponovali tie stredy a výšky. Hrali tam vtedy operu a hlasy zneli vyslovene autenticky s tým, čo si pamätám z opier v Košiciach - navodili mi pocit reálnosti. No tie basy skutočne skazili celý "pôžitok" z počúvania. Tak isto ma sklamali aj Zingali, zvuk sa mi zdal akoby bol nie že pod dekou, ale priam ako pod perinou. Dal som si tam vtedy zahrať pre mňa referenčný Time od Pink Floyd-u a tomu prednesu chýbal taký ten faktor X, ktorý ma pri počúvaní tej piesne trhá na malé kúsky a rozhadzuje do rôznych strán miestnosti - nudilo ma to, hoc obligatórne pokyvkávanie nohou bolo prítomné.
Zakončím tento môj monológ subjektívnych pocitov (ktoré radšej po sebe ani nebudem čítať) pozitívnou skúsenosťou s AQ. Počas mojej prítomnosti hrali nahrávku orgánu v spojení s kontrabasom z japonského kostola, ktorá sa mi veľmi páčila, no nezachytil som jej názov (opýtať som sa hanbil

). Porovnávali SACD a vinylovú verziu s tým, že mňa osobne viac zaujala digitálna verzia. Hralo to pekne a isto by som si to rád vypočul aj v pokoji, no bližšie hodnotiť zvuk sa neodvážim, lebo tam bol relatívne vyšší hluk a predo mnou veľa ľudí.
PS: bol som tam asi najmladším.
