Koho by zaujimalo maly report zo vcerajsieho koncertu Fonseca-Diawara vo viedenskom Konzerthause: na rozdiel od spolocneho programu s kombinovanymi vecami od oboch ca. 2 roky nazad tentoraz dva samostatne (i dost dlhou pauzou rozdelene) koncerty. Zacinal Fonseca s totalne prekopanou kapelou v ktorej zostal len basak Yandy Martinez, zato unho s dosial bezprecedentnou dychovou sekciou (tenor sax, trumpet, barritone sax) vsetko stari pardi, mena v hluku bohuzial zanikli, material prevazne z alba Abuc avsak hojne prekopany a namiesany ako fonsecova typicka formativna melanz kuby (a kubanskej klasiky), europskej romantickej klasiky a len velmi zriedkavo trochu s popraškom new orleansu (pre mna bolo zaujimavych prave len tych par taktov), zato rakusania hodne znalecky tlieskali a chvalili stokrat pocute prechody (dychy profesionalne a snazive), naco sa mnohi po jeho koncerte odsunuli. Sem-tam to hranicilo az so s kubanskymi motivmi pracujucim popikom typu Louie Vega. Cize fajn ale nic uz stokrat neohrate i ked zamrzi lebo pianista je to famozny a vsestranny. V najzaujimavejsej (solo) skladbe hojne pracoval s echom a reverberaciou.

Fatoumata uz bez LaRoche-Felina a zase s novym gitaristom (nejaky mlady malijec, nic moc), bicie dlhodoby JB Ekoue, bas uz dlhsie Sekou Bah, novinka u nej oproti predchadzajucim zostavam klavesy (nejaky talian, Fender obcas hrajuci a la hammond B3, el. piano). Zasadne bolo ze vobec prvykrat pred publikom (ako povedala) odzneli spolu 4 uplne nove a dosial nepocute veci z noveho alba (plus par uz znamejsich ktore by na nom asi tiez mali byt a la Mandela plus ta podobna ktoru pracovne zovem "africka"). Okrem uvodnej balady vsetko v jej pomaly uz trademarkovom rocky-funky style, ani jedna z novych veci bohuzial nie tak genialna ako Sowa alebo Nayan, vsetko zhruba na urovni Mandela, kapela posobila nezohrana, Ekoue akoby mal obcas problemy s rytmikou. Novy vyrazovy prostriedok: objavila kikirikanie (ci skor o dost expresivnejsie ako doteraz obvykle ululukanie v tuaregskom/songhajskom style), plus caste zaverecne (lyricke) a capella parafrazovanie motivu skladby. Sinnermana ako obvykle totalne sprdelila (robi z neho dance song). Fatoumata hrala najprv na zvlastnu gitaru s priehladnym telom ktoru si azda pozicala od Salifa Keitu (ten ju ma na jednom videu) a potom na nieco co vyzeralo ako Gibson Firebird (!).

Na zaver ju uz prisiel odhanat usporiadatel-pan casu co dost nas--lo, nakoniec vsak (predsa!) prisiel duet s Fonsecom - Real Family z alba At Home, znovu sa ukazalo ze i rozjarena vie byt disciplinovana interpretka, napriek tomu ze nicim nova verzia jednoznacny vrchol vecera (spolu s prestavkou skoro 3 hodiny (!) i ked sa zdalo ze celkovo hrali menej skladieb nez by zodpovedalo metrazi).
Mala poznamka k venue ktora sa javila zvolena uplne omylom (ide o jedno z najviac posh prostredi ake si mozno predstavit, imperialny klasicizmus so secesnymi prvkami v gigantickych rozmeroch a strop Velkeho salu kompletne s tonami pozlatenych ornamentov, miesta samozrejme vylucne na sedenie, na porovnanie zhruba triapolkrat zvacsena bratislavska Reduta), plus unterkühltes a len velmi neochotne ozivajuce publikum (Fonseca ocenil ironizovanim pri zaverecnom !tanecnom mambe a Fatoumata naivne pravdivou poznamkou ze z Mali letela 6 hodin takze...), Stalo 19. marca roku pana 2018, den do jari no vonku -3 a severak navievajuci prasan.