Marian Jaslovský (22.5.2001) Inzine.sk
Sú špičkové audioaparatúry snobská perverzita?
Omyl, ktorý sa netýka len zvuku, ale aj hudby
Pubertu som prežíval v totalite. Ako teenageri sme nemali dobré reprodukčné prístroje, len akési čudné mono magnetofóny, ktoré ako hádam poslední na svete vyrábali v Tesle. Na ne sme si nahrávali hudbu z pások, ktoré boli ikstými kópiami iných pások, na najnižšiu rýchlosť, aby sa viac zmestilo.
Keď som dostal prvý stereogramofón so slušným zosilňovačom a reprobedničkami, bol to kultúrny šok. Po prvotnom očarení stereom som zistil, že počúvam úplne inú hudbu, aj keď to boli tie isté platne, ktoré som mal nahrané. Zatočila sa mi z toho hlava a otvorili sa nové svety.
Zrejme málokto by vám povedal, že si urobil dokonalý obraz o Colníkovi Rousseauovi na základe čiernobielych reprodukcií, uverejnených v novinách, alebo že vychutná dobrú knihu, aj keď je každá štvrtá strana čímsi pooblievaná a nečitateľná. Vždy sa však nájde dosť ľudí, ktorí vás s bohorovným pokojom budú presviedčať, že oni predsa nepočúvajú zvuk, ale hudbu a je im teda srdečne jedno, či počúvajú svoju obľúbenú kazetu na plastikovom dvojmagneťáku značky Star alebo niečom drahšom, napríklad „veži“ značky Šaňo.
Na prvý pohľad to znie zaujímavo – ako ignorácia vonkajškovej pozlátky, prebíjanie sa k podstate vnímania skutočného obsahu, ale má to jeden háčik.
Hudba sa vyjadruje prostredníctvom zvuku. Toto konštatovanie zrejme nie je veľmi objavné, ani hlbokomyseľné. Ale je to tak. Žiaden zvuk – žiadna hudba. Mizerný zvuk – mizerný obraz o tom, čo vlastne chcel ten chudák v štúdiu alebo na koncerte povedať. Aj pri – povedzme – nekvalitnej kópii filmu si môžeme domyslieť celok na základe iných vecí ako obraz samotný: dialógov, strihu, sujetu. Znaky sa dekódujú inak. Hudba má výhodu aj smolu. Nemôžeme ju vnímať na základe ničoho iného, iba tých nejednoznačne dekódovateľných atribútov, ako sú tóny a zvuky – ich farby, výšky, umiestnenia v čase. Výhoda je práve tá nejednoznačná vykladateľnosť, ktorá spôsobuje to, že ju môžeme vnímať tak emotívne.
Medzitým som aparatúru niekoľkokrát updatoval. Keď som dospel k istému zvuku, povedal som si – stačí. Schuti som sa zabával na čudákoch, ktorí dokázali rozprávať hodiny o káblikoch a investovali do aparatúry toľko, čo iní do áut. Celý tento rezort high-end, teda špičkovej audioaparatúry (pojem hi-fi sa medzičasom sprofanoval), som považoval za čosi až perverzné. Napokon, veď treba počúvať hudbu samotnú a tak. Veď to už poznáte. Ortodoxní audiofili mi pripadali, že počúvajú iba zvuk, hudbu ignorujú a státisícové prístroje si kupujú iba preto, aby sa mohli chváliť pred návštevami – inými audiofilmi. Ja som sa nikdy nepovažoval za človeka zvlášť ostrého sluchu. Myslel som si, že priemerný občan rozdiel aj tak nemôže počuť a všetko pachtenie je len nato, aby meracie prístroje namerali čo najlepšie hodnoty.
Akosi sa mi však stalo, že som sa zaplietol s ľuďmi, ktorí ma postupne dobre mierenými argumentmi priviedli k tomu, aby som si skúsil vypočuť niečo lepšie.
Pamätám si na to prvé stretnutie s high-endom. Bol to pre mňa kultúrny šok. Zvyšok sa dočítate v prvom odstavci. História sa totiž opakovala. A vedel som, čo chcem v najbližšom čase.
Prichádza čas na formulovanie rozšíreného omylu:
High-end zariadenia sú snobská záležitosť pre bohatých ľudí, priemerný človek rozdiel aj tak nepozná.
Raz ku mne prišiel priateľ a zastihol ma, ako sa babrem s aparatúrou. Spýtal sa ma, čo robím. Práve som porovnával dva druhy prepojovacích káblov (medzi CD prehrávačom a zosilňovačom). Zostal zarazený – to je počuť? Nielenže je to počuť, vysvetlil som mu, ale rozdiel počuje každý. Ja to určite nerozoznám, namietal. Nie som žiaden odborník. Urobili sme slepý test. Zapojil som kvalitné káble a potom štandardnú lacnú dvojlinku. Okamžite zistil, čo hrá lepšie. To je neuveriteľné, aký je v tom rozdiel, krútil hlavou.
Toto sú len káble. Samozrejme, rozdiel pri zosilňovačoch, reproduktorových sústavách, či CD prehrávačoch je ešte markantnejší. Opakujem: Rozdiel počuje každý. Tak, ako aj priemerný vodič zistí rozdiel medzi favoritom a audi, aj priemerný gitarista vie, že na gitare za tisíc korún sa hrá horšie ako na nástroji za tridsaťtisíc. Môžeme tu dať ďalšie príklady – s bicyklami, počítačmi, jedlom, čímkoľvek.
Druhá vec je, kto je ochotný za tento rozdiel zaplatiť. Aj keď nie je celkom pravda, že aparatúra pod pol milióna nemôže byť high-end, tieto prístroje sú skutočne neúmerne drahšie ako kvalitné produkty firiem vyrábajúcich spotrebnú elektroniku. Zapríčiňujú to vyspelejšie technológie, kvalitnejšie materiály a prevažujúca ručná práca pri zostavovaní.
Je teda pravda, že high-end je záležitosť solventných snobov? Samozrejme, nepopieram, že sú medzi nimi aj takí. Sú medzi nimi aj takí, čo počúvajú len zvuk a je im v zásade jedno, aký obsah im rotuje v ich státisícových CD prehrávačoch. Je však ešte jeden typ ctiteľov high-end – ľudkovia, ktorí jednoducho chcú počuť hudbu tak, ako bola nahraná. Nemajú auto, odpustia si lyžovačky alebo dovolenku pri mori a radšej si kúpia niečo trvalé, čo robí ich život estetickejším, pretože mať doma kvalitnú aparatúru je číra estetika. Pocit, že kapela hrá priamo vo vašej obývačke, je fascinujúci. Kto ho zakúsi, nikdy sa nevráti späť.
Martin Chrobák (7.2.2000)
Ktorý je najdôležitejší komponent v zostave domáceho hifi? Neexistuje definitívna odpoveď. Pravda je aj taká, že najdôležitejší je vždy najslabší článok v celej reťazi. Prax je zase taká, že raz upgradujeme CD prehrávač, potom na miesto kazetového magnetofónu zasunieme minidisk, ďalej so stratou predávame reprobedne a kupujeme si iné, lepšie, väčšie, menšie, s basreflexom, alebo radšej bez, kvalitné stojany, hroty, káble atd. Najvyšší čas položiť si otázku kam vedú všetky tie káble? Všetky káble nevedú do Rí.., ba ani do ri , ale do zadnej dosky zosilňovača. Často práve zosilňovač prežije všetky výmeny komponentov nadobúdaných chaoticky od konca sedemdesiatych rokov. A prečo by sme ho aj mali meniť keď slúži ako má - zosilňuje zvuk a posiela ho do reproduktorov? Keď už teda v hifi zostave všetko funguje - ľubovoľné najslabšie ohnivko je nahradené, všetky prepojenia sú solídne čisté, komponenty porovnateľnej kvality sú dobre umiestnené, reproduktory správne nasmerované, všetko správne zahorené a zahriate, miestnosť vytlmená, uši vyčistené, fajka zapálená, manželka odsťahovaná - je už len otázkou času kedy k nám prehovorí duch mašiny.
Zvyčajne tomu predchádza moment otvorenia uší. Často sa to stáva mimo domova, na návšteve, alebo v slušnom obchode. Náhodou hrá CD, ktoré vlastníme už dlho a poznáme ho ako svoje topánky. V momente osvietenia zrazu počujeme, že na nahrávke hrajú nové nástroje, vystupujú nové detaily, reproduktory zmiznú a pred nami sa otvorí hudobná scéna, hudobníci a speváci sú rozmiestnení takmer viditeľne v trojrozmernom priestore. Čo takýto efekt umožňuje? Za predpokladu dobre zladenej aparatúry je to predovšetkým zosilňovač s adekvátnymi reprobedňami. Prvé náznaky popísaných efektov sa začínajú odohrávať pri ich cene okolo 50 000 Sk (orientačne), ale nezriedka dobre vybraté a poprepájané komponenty priemernej cenovej kategórie hrajú lepšie, alebo porovnateľne dobre ako o tie, čo sa označením high-end radia akurát do vyššej cenovej kategórie. V tejto súvislosti do pozornosti odporúčam inzeráty špecializované na elektroniku, kde sú ponúkané ceny často až zúfalo dampingové. Potom to už chce len chodiť, skúšať, počúvať a porovnávať.
O skutočnej kvalite zvuku a zážitku z posluchu nerozhodujú ani parametre uvádzané v prospektoch, ani "nezávislé" recenzie v odborných časopisoch. (Technické parametre nie je problém splniť na ktoromkoľvek bežiacom páse a na to druhé sú tiež prostriedky.)
O kvalite nerozhoduje ani vzhľad zosilňovača. Niektoré anglické alebo kanadské firmy vyrábajú akoby naschvál, až okázalo nepekné škatule. Robia to pravdepodobne z dôvodu aby nás nevzdelancov poučili, že na zosilňovač sa nemáme pozerať, ale počúvať ako pekne hrá. (Existuje tiež niekoľko nezaručených empirických pomôcok na vizuálne rozpoznanie kvalitného prístroja. Zosilňovač sa tvári že je kvalitný v prvom rade svojou jednoduchosťou. Je zbavený všetkých zbytočností ako diaľkové ovládanie, tónové korekcie, vyváženie, loudness atd. Vnútro musí obsahovať čo najmenší počet súčiastok, čo najkratšie signálové cesty, jeden až dva toroidné transformátory, vysoko štýlové sú prípadné ručne prepájkované spojenia kvalitným káblikom a medené dosky. Po stranách bývajú umiestnené masívne chladiče - teplotné radiátory. Na zadnej strane zosilňovača sú pozlátené výstupy a vstupy, masívne svorky na reprokáble a uzemnenie gramofónu. Biwiring nebýva v dobrej spoločnosti zvykom (to je názor iba časti dobrej spoločnosti, iná časť dobrej spoločnosti tento názor nezdieľa - pozn. red. M. J.). Vzadu sa môže nachádzať aj vypínač on/off, ktorý sa aj tak nepoužíva, pretože je zosilňovač stále on aby nevychladol
O kvalite zosilňovača rozhoduje predovšetkým jeho budúci majiteľ. Proces výberu síce sprevádzajú stavy úzkosti, ale je zároveň aj potešením. Zvládne to v zásade každý, aj humanitne zameraný poslucháč, či poslucháčka. Parametre zosilňovača sa najlepšie posudzujú sluchom a emotívne! Dajme si poradiť od našich zanedbaných inštinktov! Najlepšiu odpoveď dá priamy porovnávací test A B v kľude súkromia, alebo špecializovanej posluchovej miestnosti, kde čas nehrá hlavnú úlohu. Kvalita zvuku sa nedá posúdiť z regálu obchodného domu, kde sa miestny rozhlas prekrikuje s cudzími deťmi. Faktom je tiež, že ochotnému predavačovi, za to že nám vysvetlí prečo je jeho tovar najlepší na svete a počas výkladu nám neublíži, sa nemusíme nutne odvďačiť zakúpením jeho tovaru. Prvé návštevy v posluchových miestnostiach sú vzdelávacie. Odporúča sa trpezlivosť pri výbere, počas ktorej máme otvorené uši, získame posluchové skúsenosti a sluch sa prirodzene nakalibruje. Postupne zistíme, že jeden zosilňovač hrá analyticky, detailne, ale nedá sa to počúvať viac než pol hodiny, iný hrá príjemne, mäkko, neunaví, ale ani všetko neprezradí.
Kvalitný zosilňovač by nás mal dokázať vtiahnuť do deja hudby a doslova zaujať svojou muzikalitou. Kvalitný zosilňovač neklame - nehrá vtedy keď nemá, neprikrášľuje, neprifarbuje, nepreháňa, je živý, dynamický a pravdivý (radšej informáciu zatají, než by ju pozmenil). Každé z týchto prídavných mien má svoj technický význam, ktorý popisuje nejakú časť zvuku. Zvuk sa ale nedá rozobrať na súčiastky. Jeho posúdenie je na výsosť individuálne (opakujem a zdôrazňujem) emotívne a závislé na tom, ako je kto k sebe pri posudzovaní úprimný. Skoro ako keď hľadáme svoje silové zviera. Čakáme na hlas ducha mašiny. Inak povedané, vybrať si svoj zvuk je ako vybrať si domov obraz na ktorý sa budeme denne pozerať, ktorý s nami bude žiť a ovplyvňovať naše podvedomie.
Zosilňovače sú bežne vyrábané na množstvo, alebo na kvalitu. V druhom prípade sa jedná často o malé firmy pozostávajúce z majstra, pomocníka a sekretárky. Celý tým zabezpečujúci distribúciu produktu je často početnejší, než jeho výrobcovia. Majster zvyčajne začína sám, doma na kuchynskom stole alebo v garáži. Vyrába a zdokonaľuje iba jeden komponent (predzosilňovač), najprv iba pre vlastné potešenie a potreby priateľov. Pretože zvuková kvalita jeho výrobku je neporovnateľne lepšia, alebo aspoň onakvejšia než bežná ponuka, rozšíri sa okruh zákazníkov, majster opúšťa svoje pôvodné zamestnanie klarinetistu vo filharmónii a venuje sa na plný úväzok výrobe už niekoľkých druhov zosilňovačov. Ponuka sa postupne rozširuje o CD prehrávače, tunery, gramofóny, DA prevodníky, časom možno aj o ponožky s portrétom Elvisa a logom firmy. Sú však aj také značky, ktoré si dovolia programovo odmietnuť akúkoľvek reklamu.
Kvalitný zosilňovač je umeleckým dielom. Jeho charakter vzniká postupne - je komponovaný. Majster výrobca sa s ním veľmi intímne piple aby nám sprostredkoval hudbu aj s emóciami. Buďto počúvate interpretáciu diela Wolfganga Amadea Mozarta, alebo hriešnu hudbu toho rakúskeho opilca. Vtedy keď po zaradení zosilňovača do vašej zostavy pocítite pudové nutkania, keď sa pristihnete pri podupkávaní, tancovaní poga, keď sa ježia chlpy, naskakujú zimomriavky, ukvapne slza, vtedy sa môžete vykašlať na všetky technické parametre - duch mašiny prehovoril : "Kúp si ma, neoľutuješ!"
Dejiny umenia sa podľa našich západných parametrov zaoberajú výtvarným umením, literatúrou, divadlom, filmom, architektúrou a hudbou. V Japonsku patrilo odjakživa k umeniu napríklad podávanie čaju, pestovanie ikebany, lukostreľba, rôzne formy boja atd. To sú všetko činnosti pre ktorých kvalitu má rozhodujúci význam duchovný rozmer, možno tiež tradícia, pokora, sebadôvera a iné podobné taľafatky. A čo tým chcel básnik povedať? Že tu občas treba otvoriť okná a vyvetrať tento náš malý zaprdený priestor, aby sme mohli lepšie prísť na iné myšlienky. Na svete je toho toľko zaujímavého, čo sa deje neokázalo - nie pre peniaze, ale pre zážitok - že nové moderné dejiny umenia už môžu s kľudom pre tieto účely zriadiť nejakú novú paralelnú kapitolu. Také oddelenie poskytujúce v kontexte doby miesto pre "umelcov" presahujúcich aj do menej artificiálnych oblastí vedy, techniky a životného štýlu. Pre tvorivých ľudí, ktorých robota prebúdza našu spiacu dušu, našu invenciu a emócie. Pre tých, ktorí nám pomáhajú udržiavať naše biedne inštinkty v pohotovosti, aby sme ešte dokázali rozlíšiť čo je skutočne dôležité a čo sa iba zdá byť.
